Dajte smrti zelenú

Na prvý pohľad sa vám môže zdať, že názov tohto článku mierne zaváňa morbiditou alebo čiernym humorom. O smrti sa predsa nehovorí, aspoň nie do doby, kým je to nutné. Slovo smrť u ľudí často vzbudzuje predčasné pochovávanie sa, privolávanie nešťastia, neváženie si života. Pravda je ale taká, že smrť tu vždy bola a aj bude. Je možno najväčším prítomným momentom v našich životoch.

Ako malé dievča som si často pred zaspávaním predstavovala, aké to je umrieť. Ako „vyzerá“ to „nič“, ktoré nastane po mojom poslednom výdychu. A je to naozaj nič? Nie je to predsa len niečo? Neuchopiteľná temnota tejto predstavy mi nedávala spávať.

Z tejto detskej zvedavosti som časom vyrástla. Smrť sa začala v mojom živote tak nejak prirodzene vyskytovať, chápala som, že starí ľudia umierajú (a neberte, prosím, slovo starí ako urážku či hanlivé označenie). No myslím, že ma to až tak veľmi nedesilo. Až keď som sa v dospelosti začala stretávať so smrťou mladých ľudí, kamarátov alebo kamarátov mojich kamarátov, často rovesníkov, začala som o smrti znovu premýšľať viac.

Chcela som v sebe túto tému viac otvoriť a možno sa aj tak trochu pripraviť. Na vlastnú smrť, ale aj na smrť svojich blízkych. Pretože je to asi jediná vec, s ktorou si v živote môžeme byť istí. Úplne náhodou sa mi do rúk dostala kniha Moje milá smrti od Veroniky Hurdovej, ktorú ale mnohí poznajú pod menom Krkavčí matka. Veronika napísala veľmi silné a dojímavé dielo zo svojho života, zanechala vo mne „živú“ predstavu o smrti svojho manžela, ale aj napriek tomu všetkému mi niekoľkokrát jej slovami vyčarila úsmev na tvári, ktoré sa miešali so slzami smútku a nostalgie.

Chvíľu po prečítaní knihy som –  zase náhodou – natrafila na rozhovor s Monikou Suchánskou, ktorá založila prvý prírodný cintorín v Českej republike. Nikdy predtým som nad bežnými cintorínmi nepremýšľala ako nad globálnym problémom, takže informácie o zastavaných miestach bez trávnatých plôch, vymiznutí hmyzu a vtákov a množstve vzniknutého plastového odpadu, mi vyrazili dych. Práve k týmto problémom sa prírodné pohrebníctvo snaží pristupovať viac zodpovedne.

Podrobnejšie detaily o tomto spôsobe pochovávania som sa dozvedela nedávno na konferencii Príroda v meste, ktorá sa konala vo Zvolene. Veľmi prekvapivým zistením pre mňa bolo to, že prírodný cintorín máme aj na Slovensku, ktorý je súčasťou zvolenského cintorína. Záhrada spomienok vznikla práve spoluprácou Monikinej českej neziskovky Ke Kořenům a slovenského environmentálneho centra Živica.

Prírodný cintorín si kladie za cieľ pochovávať ekologicky, s ohľadom na prírodu, ale zároveň aj veľmi empaticky s ohľadom na posledné želania zosnulého a pozostalých. Z obradu sa tak stáva akýsi prírodný rituál, ktorý môže mať akúkoľvek podobu, trvanie a priebeh. Môže tu vzniknúť priestor pre historky, príhovory alebo sa obrad odohráva v tichu a len v kruhu tých najbližších. Vytráca sa tak neosobný prístup, mnohokrát použité prejavy, kde sa často z „neho“ stáva „ona“, z Márie Mariana a podobne.

IMG_20190429_150442
Prírodný cintorín vo Zvolene – miesto obradov

Popol zosnulého sa uloží k stromu buď v papierovej alebo hlinenej urne do zeme, prípadne sa priamo vsype do pôdy a prikryje malým kamenným náhrobkom z dielne slovenských tvorcov. V lete zem zarastá trávou a kvetinami, ktoré opeľujú včely z blízkeho úľa.

Snáď už teraz chápete, že som na začiatku tohto článku nechcela byť morbídna. Človek ale nejako začať musí a ja osobne si myslím, že je dôležité prijať smrť, rovnako ako prijímame život. Vôbec nechcem smrť a úmrtie zjednodušovať, nechápte ma zle. Už len predstava, že by som prišla o manžela mi spôsobuje nepredstaviteľné prázdno a podivnú husiu kožu.

Myslím si ale, že by sme mali viac tému smrti otvoriť, zdieľať naše pocity o nej, či už so svojimi blízkymi alebo sami so sebou. Nezakazovať si občas predstaviť si aj čierne scenáre našich životov a z času na čas si zavtipkovať práve „načierno“. Ľudia síce často žartujú o tom, ako túžia byť niekde rozsypaní, a že nejaký hrob by bol pre nich ako za trest.

Ale kde je hranica medzi vtipom a skutočnou hlbokou túžbou? Kto naozaj urobí ten krok, že dedkov popol vysype do ovocného sadu, kde zosnulý strávil polovicu svojho života? A viete vôbec, aké možnosti pochovania máte? Ja som ešte donedávna netušila, že slovenské zákony sú v tomto ohľade celkom benevolentné. A viem si predstaviť aj to, že v tých najsmutnejších dňoch, kedy naozaj o niekoho prídeme, nebudeme chcieť skúmať legislatívu pohrebníctva.

Ľahko sa potom môže stať, že budete ležať na mieste, ktoré ste vôbec nepoznali, vedľa suseda, ktorý vám celý život znepríjemňoval život a pod stromom, ktorý vám každoročne spôsoboval otravné alergie.

IMG_20190429_152325Náhrobné kamene – fotené na začiatku jari, v čase pred kvitnutím
Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

%d bloggers like this: